Pamätám si, že sme sa so spolužiakmi vedeli rehotať aj dve hodiny na úplnej blbosti. A najlepšie v autobuse plnom ľudí. Boli sme hluční a bol nás všade plno. Dnes, keď vychytím autobus, v ktorom idú stredoškoláci domov z vyučovania, tak by som ich najradšej po jednom preplieskala. Prevraciam oči presne ako babky kedysi na nás a dokonca občas nahlas zavzdychám (!), čo je to za nevychovaných spratkov.
Pamätám si, že sme vedeli žúrovať do tretej do rána a už o ôsmej sme boli na nohách a veselo fungovali celý deň. Prípadná opica trvala hodinu a dala sa vyriešiť fľašou minerálky. Dnes ak nemám aspoň 6 hodín spánku, som celý deň nepoužiteľná a nervózna. Môj muž by povedal, že som nepríjemná ako cesta do basy na desať rokov. :) Večer strávený doma jednoducho získal svoje čaro.
Pamätám si, že sme boli strašne zapálení. Pre všetko a proti všetkému. Chceli sme presadzovať spravodlivosť v každej situácií a za svoju pravdu by sme sa aj pobili. Väčšinou išlo o životne dôležité záležitosti typu: Dve písomky v jeden deň byť nemôžu! alebo Slovíčka ma skúšať nemala, tie skúšala minule! Poväčšine to bolo úplne zbytočné. Dnes už často nad malichernosťami mávnem rukou a míňam energiu len na veci, ktoré viem naozaj ovplyvniť.
Pamätám si, že sme peniaze síce riešili, ale troška z inej strany, ako ich riešim teraz. Riešili sme, kde ich zohnať. Zohnať znamenalo vypýtať si ich od mamy, alebo od otca, podľa toho, od koho sme ich vydrankali minule. Ako ich minúť sme vedeli hneď. Jazdili sme autobusom načierno, lebo cviknúť si lístok bolo poriadne trápne. Dnes si ten lístok cvikám. Lebo keď si predstavím, že by som mala dať 40 eur z mojej materskej (alebo z mužovej výplaty :)) na pokutu, tak mám pred očami ten nákup, čo by sme za to mohli spraviť v potravinách.
Pamätám si, že sme mamu nazývali matkou a otca fotrom. Hromadne sme sa sťažovali, aké je to doma na prd, ako nás nikam rodičia nechcú pustiť, akí sú zabrzdení. A ako takí nikdy nebudeme. Ísť s fotrovcami na výlet bolo vrcholne trápne a väčšinou sme to pretrpeli s odutým výrazom na tvári. Dnes si neviem vynachváliť, že mám našich takpovediac "cez ulicu" a tieto rodinné výlety sama iniciujem. A zodpovedne vyhlasujem, že naši sú super a som rada, že ich mám. A že ma nedali utratiť, keď som sa chovala ako trúba.
Ľudia moji, starnem. Alebo je to, ako bolo povedané v jednom českom filme, "normální zrání"?
